PODOBENSTVO O SVADBE KRÁĽOVHO SYNA (Mt 22,1-14)

            Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: „Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!“ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.

            Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: „Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.“ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: „Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?“ On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.

            Pri pozvaniach treba vedieť vždy čítať medzi riadkami. Ak ťa niekto pozve k stolu a ty povieš: „Nie som hladný...“, tak si nič nepochopil. Pri pozvaniach väčšinou nejde o jedlo. Častokrát to znamená: „Chcem sa s tebou pozhovárať, chcem byť s tebou...“

            Aj dnešné evanjelium nám poskytuje obraz hostiny. Dôležitej hostiny, kde účasť pozvaných je účasťou na radosti zo spásy, ktorú priniesol Ježiš. Kráľ v biblickej alegórii predstavuje Boha a svadobná hostina, kde je prítomný Syn, sa takto predstavuje ako niečo veľmi dôležité, ba dokonca ako „to jediné dôležité“ v živote.

            V tomto zmysle sa pozvaní na svadbu z evanjelia dopustili mnohých prešľapov. U Židov bolo zvykom pozývať na svadbu dvakrát. Prvé pozvanie bolo „vzdialené“ a druhé celkom bezprostredné. Z textu „hostinu som už prichystal... a všetko je pripravené“ je zrejmé, že pozvaní účasť na hostine museli kráľovi sľúbiť. A zrazu sa im tam nechce. Ani sa neospravedlnili za neúčasť, ako by to kázala obyčajná slušnosť. Ich správanie je netaktné a nepatričné. Nepochopili, na akú hostinu sú pozvaní.

            Zvlášť v Oriente ešte i dnes platí, že ničím si človeka nezískate viac ako prejavom pocty. A naopak, ničím ho neurazíte viac, ako verejným zahanbením. Odmietnutie účasti na kráľovskej hostine takým zahanbením bolo. Čítame, že kráľ im to spočítal aj s úrokmi. Dal mesto podpáliť. Zdá sa nám to prehnané? Buďme úprimní. Ani my by sme odmietnutie nenechali bez následkov. Minimálne by sme nechali ochladnúť vzťahy, prípadne by sme s pozvaním dotyčných v budúcnosti nepočítali.

            Vypálenie mesta mnohí dávajú do súvislosti s tým, čo sa stalo v Jeruzaleme r. 70, kedy bol zničený a vypálený Rimanmi. Túto správu vložili do Markovho spisu pravdepodobne prví kresťania, ktorí boli svedkami zničenia Jeruzalema a rozohnania Židov po celej Rímskej ríši.

            Podobenstvo o svadbe kráľovho syna Ježiš rozpráva veľkňazom a farizejom. Oni sú náboženskými vodcami Izraela. O nich Ježiš hovorí, že odmietali a zabíjali prorokov presne tak ako v podobenstve pozvaní na svadbu pozabíjali kráľových sluhov. Ich zodpovednosť za odmietnutie je veľká, pretože vďaka ich náboženskému vplyvu Izrael nakoniec pozvanie na kráľovskú mesiášsku hostinu neprijal.

            Odmietnutie pozvania Židmi však nie je koniec Božieho prisľúbenia, ale jeho plné uskutočnenie. Ukazuje sa tak Božia trpezlivosť a veľkorysosť tvárou v tvár ľudskému nezáujmu. Kráľova hostina sa otvára pre všetky národy. V odvekom Božom pláne je, aby evanjelium bolo ohlasované aj pohanom.      Evanjelium hovorí, že kráľ vyslal svojich sluhov na rázcestia. Správnejší preklad je „na periférie mesta“, akési „výpadovky“, odkiaľ vedú cesty von. „Až na samý kraj zeme,“ takto to označujú Skutky apoštolov. (Sk 1,8)

            Asi najväčším problémom pre nás je, že istý človek je vyhodený z hostiny von, pretože nemal na sebe svadobný odev. Ako však môže mať na sebe svadobný odev niekto, kto bol neočakávane pozvaný?

            Pravdou je, že naozaj nikto z nás nemôže mať na sebe svadobný odev – symbol prijatia daru spásy – sám od seba. Ani tými najsvätejšími skutkami ho nezískame. Je Božím darom a má cenu Kristovej krvi.

            Na kríži boli Ježišovi strhnuté jeho šaty. Čo od nás Boh žiada, je - prijať dar spásy a obliecť sa do Ježišových šiat. Iba čisté a sväté Ježišovo rúcho nám môže zabezpečiť účasť na hostine.

            Je to zároveň radostnou zvesťou tohto podobenstva – naša slabá ľudská prirodzenosť a hriešnosť nie sú prekážkami pre náš vstup do Božieho kráľovstva.

v v v

            Na záver vám ponúkame príbeh, ktorý je tiež o jednom prijatom pozvaní:

            „Začalo sa to tým, že sestra išla na jeden rok študovať do USA a dostala sa do kresťanskej rodiny. My s manželom sme boli neveriaci a vlastne celá naša rodina na oboch stranách. To nám však neprekážalo, aby sme ako správni Slováci využili možnosť za výhodných podmienok sestru navštíviť, ale najmä sa na vlastné oči presvedčiť, ako to s tou Amerikou naozaj je.

            Keď nás konečne taxík vysadil pred domom našich hostiteľov, nahodili sme strojený úsmev vediac, že nech by títo Američania boli akokoľvek nesympatickí, nadutí, falošní (ako sme si ich predstavovali), musíme to vydržať a usmievať sa až do konca. Najbližší týždeň sme boli predsa odkázaní na ich postele, jedlo i auto, bez ktorého presuny v Amerike sú takmer nemožné.

            Po tom, ako nám ukázali našu izbu, pozvali nás k stolu. V jedálni sme si všimli plagát: „Boh je neustálym poslucháčom každého rozhovoru.“ Nevenovali sme mu pozornosť. Jedli sme dobrú teplú večeru a rozprávali sme sa. Napodiv, úsmevy našej americkej rodiny boli úprimnejšie ako tie naše. Z ich otázok a rozhovorov bolo cítiť nefalšovaný záujem o nás, o naše životy, o to, čo máme radi, čo nás teší a naopak, z čoho sme smutní.

            Len čo sme večer ostali v našej izbe s manželom sami, naše reklamné úsmevy zahanbene spľasli. Čo to bolo? Žeby Boh, v ktorého sme neverili, bol s nami pri stole a počúval celý náš rozhovor? Mali sme pocit, akoby sme ten večer strávili s priateľmi, s ktorými sme sa poznali už roky a mali sme sa radi. Takúto Ameriku sme nečakali.

            Boli sme plní očakávania iného amerického sveta. Vedeli sme, že veľa toho za jeden týždeň nestihneme, predsa sme však nejaké plány mali. Krásna príroda, národné parky, pozorovanie inej mentality. A ja som túžila vidieť – predstavte si – naživo mrakodrap. Bol to môj sen, taký, ako kedysi bolo pre mňa snom naživo vidieť more.

            Mali sme však smolu. Počasie v Kalifornii sa práve v deň nášho príchodu pokazilo a celý týždeň husto pršalo. Naše plánované výlety do národných parkov sme zamenili za každodenné návštevy obchodných centier, v ktorých sme sa poväčšine len tak ponevierali. Keďže počasie sa stále nezlepšovalo, väčšinu času sme trávili doma, v teple a suchu medzi štyrmi stenami, v spoločnosti našich hostiteľov, vzdialení 120 míľ od najbližšieho mrakodrapu v San Franciscu.

            Ale to nám už akosi nevadilo. Čím viac času sme trávili s domácimi v rozhovoroch, tým viac sme sa tešili na každý ďalší rozhovor. Bolo to zvláštne a nevysvetliteľné. Keby nám niekto pred cestou povedal, že mnoho času presedíme v teplej domácnosti s americkou rodinou, nikam by sme ani nešli. Takto premárniť čas v Amerike?! Vylúčené! A predsa!

            Naše stretnutie s nimi zatriaslo našimi hodnotami, vnímaním vecí, sveta, ľudí... Zanechalo v nás vedomie toho, že Boh možno predsa len existuje, keď mohol počúvať naše rozhovory. O tom, že ich počúval, dnes nemáme pochýb.“

v v v

            Nikde nie je napísané, že kresťan by mal byť čudákom vo svete. Náš Pán svojimi skutkami a slovami vzdal chválu inej ľudskej cnosti, ktorá mi je osobne veľmi milá: a tou je prirodzenosť a jednoduchosť.  No stáva sa, že ľuďom obyčajne zovšednie to, čo je prosté a obyčajné a podvedome vyhľadávajú to, čo je pompézne a vyumelkované.

                                                                                                                                     (Josemaría Escrivá)

(použité zdroje: Silvano Fausti: Nad evangeliem podle Matouše, Daniel J. Harrington: Evangelium podle Matouše, homília o. Milana Bubáka, príbeh prevzatý z časopisu Miriam)